Keď som bola malá

Keď som bola malá, bála som sa uveriť niečím sľubom. Možno preto, že tak žalostne málo ráz boli splnené. Bola som opatrná, nedôverčivá ako k dospelým, tak aj k rovesníkom. K dospelákom som mala o krôčik bližšie, ale len málokto ma z nich bral vážne. A moji kamaráti v rovnakom veku mi prišli detinskí. Nie nechcela som sa hrať na veľkú, vždy som aj vzrastom patrila k najmenším a vždy mi môj vek vyhovoval.

Lebo každá etapa života dovoľuje niečo iné. Napríklad ako dvojročná sa kľudne môžeš pocikať do gatí, ako sedem-osem ročná môžeš bez obáv behať s odretými nohami v sukni. Ako dvanásťročná sa môžeš len tak pre nič za nič rozplakať. Ako sedemnástka si môžeš dovoliť dať na seba všetky výstrelky módy. Dvadsaťtri ročná už musíš uvažovať nad budúcnosťou, aj keď to nie je až také akútne, ako keď sa ti blíži tridsiatka. Ak sa ti už pred tridsiatkou podarilo úspešne uloviť muža tvojho života, mohla by si byť najspokojnejšou na svete. Ale ani teraz ťa nechápu. Muž od teba čaká zárobok, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou vášho rozpočtu, rodičia a svokrovci ťa neustále bombardujú otázkami, kedy už bude mimino. A pritom všetci rovesníci ešte ani vážnu známosť nemajú. To máš za to, že si vždy inklinovala k dospelákom. Napriek všetkému ver sľubu, ktorý ti dala tvoja polovička. Nič iné ti nezostáva. Ale neboj sa postaviť si hlavu, aby si mala vždy svoju dôstojnosť.