Dnes som prišla domov, odomkla som si dvere, nik ma nevítal, nik ma nepobozkal na čelo, nik mi nezobral tašky s nákupom. Zavrela som za sebou dvere, zložila nákup, pozrela som sa na špinavé riady z raňajok, neustlanú posteľ. Zavesila som si bundu na vešiak a sadla si na stoličku.A...
A nič! Nič! Nikde nič!
Tak toto je realita viacerých po príchode domov. Že domov! Čo je to domov v tomto prípade? Prázdna miestnosť a neporiadok, veci presne na tom istom mieste, kde sme ich nechali? Bolo mi úzko... Triasli sa mi pery, neviem, či od strachu alebo z nejakej inej divnej príčiny. Ako to bude pokračovať?
Vyložím nákup, umyjem riady, usteliem posteľ. Pozriem sa na svoje dielo.
A...
Zjem, čo som si kúpila na večeru, znova narobím riady, rozosteliem posteľ a idem spať.
Načo som vôbec ustielala? Prečo som radšej nešla do reštaurácie, neobjednala som si niečo a stretla by som sa pritom aspoň s čašníkom? Alebo prečo mám vôbec byt, prečo nebývam radšej v hoteli, kde ma pozdraví aspoň službu majúca recepčná?
A...
Našťastie môj manžel príde o chvíľu a ja sa budem môcť tešiť z jeho prítomnosti. Riady síce budú tiež špinavé (a bude ich viacej), posteľ bude neustlaná...
Budem však s mojím drahým a to je to najcennejšie. Ako málo si to uvedomujem!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára